Medžugorie je mestečko ležiace v Bosne a Hercegovine, asi 25 km juhozápadne od Mostaru. Mesto sa do 80. rokov minulého storočia živilo prevažne pestovaním tabaku, hrozna, ovocia a produkcie vína. Slovo Međugorje znamená „Medzihorie“, v historických záznamoch sa spomína už v roku 1599. Toto miesto, preslávené roky rokúce tým, že sa tam zjavila Panna Mária, sme sa rozhodli navštíviť v rámci našej dovolenky v Chorvátsku, v júni tohto roka. Mali sme to od ubytovania hodinku autom. Kedysi som tam bola s rodičmi, mohla som mať asi toľko rokov, čo náš Ondrej momentálne. Veľa som si z toho v pamäti neodniesla. Preto ma zaujímalo, aké to tam je, čo tam zažijeme a podobne.

Ráno sme vstávali okolo piatej, aby sme tam boli čo najskôr, keďže v ten deň tam malo byť 38 stupňov. Ako prvé sme zistili, že náš mobilný operátor nefunguje a tým pádom ani GPS mapy (poobede toho dňa sme našli články, že operátor bol hacknutý - príhodné :)). Takže sme trošku zablúdili, no asi do dvoch hodín sme úspešne dorazili. Parkovisko tam je obrovské a aj viac miest pre ZŤP. Nachádza sa tam akokeby nádvorie, spolu s WC, sprchami. Už takto skoro ráno tam bolo veľa ľudí. Zaparkovali sme a vybrali sme sa ku kostolu Sv. Jakuba Apoštola. Je tam vymurovaných 25 spovedníc, preto si toto miesto vyslúžilo titul spovedelnice sveta.

Blízko kostola sa nachádza socha Panny Márie, pri ktorej sa Ondrikovi páčilo. Obzeral si ju dlhšiu dobu. Sú tam lavičky skoro všade. Niektoré sú aj pod stromom :)

Prešli sme si celý areál, kde sa nachádza aj socha Ježiša, z ktorej vyteká z jeho nohy olej a preto tam bol naozaj dlhý rad. Tiež tam máte možnosť vidieť ľudí, ako tam ležia a modlia sa. Chvíľu sme tam posedeli, pomodlili sa a manžel vzal Ondrejka aspoň pohladkať sochu.

Ondrejkovi už v tej dobe bolo nepríjemne, pretože tam bolo veľa ľudí. Spýtali sme sa predavačky so suvenírmi, kde sa nachádza hora zjavenia. Keďže informácie na internete sú poskromnejšie. Povedala nám, že 20 minút peši. Kiežby sme sa jej opýtali, či sa tam dá ísť aj autom, pretože tá prechádzka v 30 stupňoch okolo ôsmej ráno, nebolo nič príjemné. Takže ak tam pôjdeme znova, k hore jedine autom v takých horúčavách. Je tam viacero parkovísk.

K hore zjavenia - Podbrdo - vedie strmý chodník a v roku 1989 boli postavené bronzové reliéfy výjavov z modlitby ruženca (dielo prof. Carmela Puzzola). Na mieste zjavenia je socha Panny Márie, Kráľovnej pokoja, podobná soche, ktorá sa nachádza pred kostolom (dielo Dina Felicia - 1987).

Zjavenia medzi 24. júnom až 3. júlom 1981 boli Katolíckou cirkvou uznali za nadprirodzené.

Cesta na horu zjavenia je naozaj strmá a všetky kamene sú až vyleštené, takže sa tam pomerne dosť šmýka. Väčšina ľudí tam šla naboso. Ak by sme už neboli unavení z dlhej cesty peši k ceste na horu, bolo by to úplne v poriadku. Takto sme už ja a Ondrejko pomerne bojovali s tým, či to vôbec dokážeme. Takže sme si občas sadli na kamene a posilnili sa vodou, a Ondrejko skittlesami, ktoré sme mu brali ako odmenu.

S prestávkami sme to vyšli asi za 40 minút, ale ozaj sme išli pomaličky a počúvali ostatných, ako sa modlia ruženec. Musím priznať, že tesne pred cieľom sme to chceli vzdať aj s Ondrikom. Manžel tam teda šiel sám a vrátil sa pre nás, čo teda rozhodne neľutujeme, pretože tá energia tam, ten pocit, že sme to zvládli. Terén je naozaj náročný, treba sa na to pripraviť. Botasky sme museli vyprať a Ondrejkove sa dokonca počas výstupu zničili úplne.

Konečne sme zdárne došli...

Bolo to nádherné. Neskôr sme zistili, že pred troma dňami tam bolo výročie zjavení, preto je socha vyzdobená ružami.

Ondrejko to zvládol úžasne, aj napriek všetkému. Po ceste späť z hory zjavenia sme ešte natrafili na Modrý kríž, kde sme ešte išli s Ondrejkom pohladiť oltárik a naskytol sa nám krásny pohľad ľudí, ktorí aj s jednou mníškou sedeli na lavičkách a pozerali na nás, a keď si uvedomili (po Ondrikovom hlasnejšom prejave), že je neverbálny, veľmi chápavo a milo sa usmiali. Cítila som, že ma neodsudzujú, nezlostia sa, že nie je Ondrej úplne ticho, ako by sa patrilo. Cesta späť je musím priznať o niečo horšia na zdolanie, než cesta hore. ALE stálo to za to!

Toto miesto má kúzlo, a myslíme si, že aj pre ľudí, ktorí možno neveria v Boha, alebo nechcú v neho veriť. Už len to dobro, čo sa tam zoskupuje tými ľudmi, ktorí prosia, modlia sa, ďakujú... Je to cítiť na každom kroku. Takže odporúčame, avšak v lete čo najskôr ráno, o pol desiatej to už bolo naozaj na nevydržanie, 38 stupňov.. Mali sme problém potom odšoférovať k ubytovaniu, pretože nás slnko unavilo.